Vo svojich 33 rokoch sa stará o dokumentáciu a hojenie všetkých rán a dekubitov na 50-lôžkovom oddelení dlhodobo chorých v Nemocnici AGEL Bánovce.
Hoci je medicína pokročilá a zdravotníci majú k dispozícii mnoho prostriedkov na prevenciu aj následnú liečbu dekubitov, nájdu sa pacienti, ktorí pomoc odmietajú. Práve to považuje Mariana Koláriková na svojej práci za najťažšie.
Pred deviatimi rokmi nastúpila Mariana Koláriková pracovať na oddelenie dlhodobo chorých v bánovskej nemocnice. Dnes je ako ranová sestra oporou celého tímu 50-lôžkového oddelenia, ktoré poskytuje dlhodobejšiu liečebnú, ošetrovateľskú a rehabilitačnú starostlivosť chronicky chorým a geriatrickým pacientom.
„Už od strednej školy ma zaujímala chirurgia, preto som ani chvíľu neváhala, keď som dostala možnosť venovať sa práve dekubitom a chronickým ranám. Je pre mňa fascinujúce sledovať pokroky a možnosti, ako dokážeme ranám predchádzať, pri vzniknutých dekubitoch zasa sledovať ich hojenie a môcť byť pri ňom nápomocná,“ povedala o svojej zodpovednej funkcii.
Práca ranovej sestry sa začína už pri prijatí pacienta na hospitalizáciu.
„Keď príde nový pacient, dôkladne ho prezrieme a zadokumentujeme všetky odreniny, začervenania a ďalšie rizikové faktory, ako napríklad zníženú mobilitu alebo imobilitu, nadváhu, zlé okysličenie, nedostatočnú hydratáciu a podobne. Táto dokumentácia prebieha pomocou špeciálneho tabletu. Všetky rizikové miesta, prípadne aj vzniknuté dekubity, si do tabletu zaznamenám aj formou fotografií. Takto fotím rany pacientov dva až trikrát týždenne a jednotlivé fotografie porovnávam, vďaka čomu viem detailne sledovať hojenie či prípadné zhoršovanie rany, ktoré následne po konzultácii s lekárom liečime všetkými dostupnými metódami,“ vysvetlila Mariana Koláriková.
Jednou z hlavných zásad prevencie dekubitov je polohovanie.
„Pacientov polohujeme na ľavý bok, chrbát a pravý bok. Samozrejme, nie je to vždy také jednoduché. Niektorí pacienti nespolupracujú a aj keď ich chodíme polohovať, dajú si námahu, aby sa vrátili do pôvodnej polohy. Špecifickí sú tiež napríklad pacienti po operáciách bedrových kĺbov, kedy sme v polohovaní značne obmedzení. Takéhoto pacienta automaticky zaraďujeme medzi rizikových, dbáme na zvýšenú hydratáciu, používame antidekubitárne podložky, špeciálne náplasti, ktoré znižujú trenie, tlak či strižné sily a zároveň v prípade už vzniknutého dekubitu podporujú proces hojenia,“ objasnila ranová sestra.
Hoci je medicína pokročilá a zdravotníci majú k dispozícii mnoho prostriedkov na prevenciu aj následnú liečbu dekubitov, nájdu sa pacienti, ktorí pomoc odmietajú.
„Najťažšie je, keď pacient pomoc odmieta, hovorí, že ho máme nechať už len zomrieť. Stretávajú sa s tým všetci zdravotníci, najčastejšie to býva u pacientov, ktorí už sú veľmi starí, majú mnoho diagnóz, sú imobilní, prípadne v terminálnom štádiu ochorenia. Samozrejme, vždy sa všetci snažíme robiť, čo je v našich silách, pacientov podporujeme, hľadáme niečo, čo by ich motivovalo, v čom by opäť našli radosť a silu. Liečba dekubitov, ale vlastne liečba akejkoľvek diagnózy, vyžaduje tímovú prácu. Pokiaľ nejde o spoluprácu lekárov, sestier, sanitárov, aj pacienta samotného, býva to beh na dlhú trať s neistým výsledkom,“ uzatvorila Mariana Koláriková.
(Zdroj: Agel)
